Moja BROsporťácka kolegyňa Evka pred pár týždňami napísala krásny článok o závislosti na jedle. Musím priznať, že ma inšpirovala k zamysleniu nad tým, prečo tak veľmi milujeme maškrty.
Jedlo je super. Nepoznám človeka – snáď okrem anorektikov – čo by tvrdil opak (ešte aj mnoho anorektikov prizná, že jedlo je super, akurát, že ho nesmú). Iste, niekomu chutí viac mäso, druhý je chlebožrút, tretí mliekar, štvrtý by spal v hranolčekoch… no v princípe sme všetci spokojní, keď máme plné bruško.
Pocit sýtosti spúšťa v hlave celú hromadu hormónov šťastia. Áno, práve preto sa v strese prejedáme: plné bruško vyšle mozgu signál, že je všetko v poriadku. Na vine je naša divoká minulosť – a tým nemyslím večierky na strednej škole. Na vine sú naši dávni predkovia, zrovnateľní s Adamom a Evou.
Predstavte si chudáka pračloveka. Za svitania berie oštep, luk a šípy na plecia a poďho zabezpečiť to najdôležitejšie: prežitie. Desať hodín naháňačky za zverinou nakoniec prináša úžitok. K večeru sa tlupa vracia do jaskyne s diviakom na pleci. Ženy a deti neskrývajú nadšenie. Dnes nepôjdu spať s prázdnymi bruškami. Mäso sa opečie na ohni, a kým sa poberú spať, ostanú iba kosti.
Chudák pračlovek to mal ťažké. Starosť o prežitie bola hlavnou udalosťou každého dňa. Stres to bol určite obrovský, pre moderného človeka až nepredstaviteľný. Praotcovia si každý deň kládli otázku, či dokážu udržať svoju rodinu nažive. Iste, ovocie a korienky dokážu trocha zasýtiť, no keď sa objaví mäso…
…tak aj po toľkých tisícročiach začneme slintať.
Dôvod, prečo zo všetkého najradšej papkáme kalorické, tučné a „nezdravé“ jedlá, je ukrytý v mastnej rovnici prežitia:
Viac kalórií = dlhšie sýty = väčšia šanca na prežitie v prípade hladu.
Áno, lovci a zberači museli rátať aj s alternatívou, že večera proste nebude. Jedna z teórií o stravovaní v praveku dokonca ponúka možnosť, že pračlovek jedol systémom „all you can eat,“ čiže v prípade hojnosti zožral (nie zjedol, doslova zožral) neskutočné kvantum potravy.
Problém nastal v bode, keď sa z večne hladného a akčného pračloveka stal pasívny a životom znudený Homo sapiens fastfoodensis. Najväčšou starosťou je vyčkať v rade na hamburger. A len čo je na stole, preberie sa inštinkt lovca a poďho zožrať za desať minút toľko kalórií, koľko by priemernej kancelárskej kryse malo stačiť na dva dni.
Dnes sa mnohé tučné a mastné pokrmy automaticky považujú za nezdravé. Keď som pred pár dňami šla po dcérku do škôlky, začala mi vysvetľovať, že sa rozprávali o jedle. Na nástenke mali obrázky rôznych pokrmov a k nim rozdelenie na „dobré“ a „zlé“. Môj manžel si dcérkinu teóriu vypočul a s úsmevom poznamenal:
„A čo je vlastne nezdravé jedlo? Nezdravé jedlá neexistujú. Iba nezdravá miera. Pokiaľ mám dosť pohybu a celkovo sa starám, aby som to neprehnal, môžem si dať čokoľvek, hranolky, pizzu, rezne. Len musím poznať zdravú mieru.“
Svätá pravda. Inštinkt pračloveka nás udržal nažive. A rozum je na to, aby nás v dnešnej dobe hojnosti udržal zdravých.
