Teraz, keď sa vonku oteplilo a moji dvaja špunti už od rána stepujú pred dverami, kedy budú môcť vypadnúť, sa viac ako kedykoľvek teším, že bývame v dome…
… no dobre, ale konečne otvorili outdoorové športoviská, takže hore zadky a ideme hrať bedminton!
Priznávam, že som športové drevo. Kolektívne športy mi nikdy nešli a v tých sólových som tiež nikdy nevynikala. No pokiaľ mám vybrať jeden, ktorý ma naozaj baví, je to práve bedminton. Namotala som sa na neho ešte na strednej škole. Vlastne ma k nemu doviedla sesternica. Zvykli sme u nich na dvore hrávať futbal, no raz som ju tam „načapala“ pri bedmintone so susedom.
Ach, to boli časy! Hrávali sme celé hodiny. Iste, spočiatku som mala problém vôbec trafiť košík. Z tých čias pochádza aj náš zlepšovák – strčiť dovnútra košíka rozžutú žuvačku alebo kúsok plastelíny, aby bol ťažší. Totiž, neverili by ste, ale zohnať kvalitné košíky je celkom kumšt. Najmä, pokiaľ vám práve padol do oka balíček dvoch detských rakiet a košíka, čo stojí len trocha viac ako bochník čerstvého chleba.
Asi najzvláštnejšiu partičku bedmintonu som zažila mesiac po maturite. Boli sme so spolužiakmi na chate. Krátko predtým som si (pri futbale) zlomila pravú ruku. So spolužiačkou, ktorá – podobne ako ja – toho nikdy veľa nevypila, sme našli bedmintonové rakety. Jedna z nich mala zlomenú rúčku. Paradoxne, celkom mi vyhovovala. Doktorovi som sa nikdy nepriznala, no hrali sme vari štyri hodiny. So zlomenou raketou v zlomenej ruke. Keď o jedenástej večer vypli verejné osvetlenie a už naozaj nebolo vidieť ani na krok, museli sme konštatovať koniec zápasu.
S tou istou spolužiačkou sme hrávali bedminton ešte pár rokov – čas od času sme si zavolali a zišli sa na partičku. Potom sme to kvôli školským a pracovným povinnostiam nejako vzdali (a ak to náhodou číta, dúfam, že nestratila chuť) a ja som sa k bedmintonu nedostala vari desať rokov.
Asi tak pred rokom sme dcérke zohnali bedmintonové rakety. Spočiatku sa len tak učila vôbec trafiť košík. No teraz po zime, keď sme nútene doma, sme rakety opäť vytiahli. Sú to presne také tie lacné plastové šmejdy, ale… celkom dobre sa s nimi hrá. A na detskú ruku sú super, lebo sú oveľa ľahšie ako také „poriadne.“ Dcérka už podáva cez celý dvor a denne odohráme 2, 3, niekedy aj 4 hodiny.
Najväčšia sranda je, keď hrám so švagrom. Predsa, je to dospelý človek a hrá kus lepšie ako moja ratolesť. A tie reči okolo toho… vážne, ľudkovia, bedminton má oproti tenisu tú výhodu, že je relatívne pomalší, a teda máte čas premýšľať. A rovno aj vymýšľať kadejaké somariny. Najprv sme prišli na to, že keby túto hru hrali mafiáni a iní „zlí chlapci,“ museli by ju volať bad-minton. Po niekoľkých „atentátoch“ (čiže naozaj prudkých strelách) sme so švagrom skonštatovali, že kybernetický útok by sa mal správne volať „i-tentát,“ a že náš košík (ten lacný plastový) je už ostrambaný (pre nešarišanov ošklbaný) ako indiánska čelenka.
Dnes sme skúsili formát multiplayer – my s dcérkou proti švagrovi. Aby to nebolo nefér, švagrovi pomáhala aj stena nášho domu. Popravde, veľmi jej to nešlo. Do hry sa zapojili aj jabloň, slivka a jahody. Najmä druhá menovaná si pomýlila povolanie a odmietla nám vydať košík. Našťastie sa to zaobišlo bez rebríka – ten švagor potreboval včera, keď jednu strelu ubytoval na streche.
Ak máte k dispozícii dvor aspoň 5×10 metrov, zahrajte si bedminton. A vôbec sa netrápte, ak vám to nepôjde. Bedminton zabije nudu, čas i kalórie. Aspoň nebudete mať výčitky, keď si deti už piaty krát v jednom týždni poprosia na večeru palacinky. Mimochodom, ja ani po toľkých rokoch netuším, aké má táto hra vlastne pravidlá.
