Bol asi týždeň do Vianoc, pár dní pred koncoročným lockdownom. Pri kontrole vianočného zoznamu som si uvedomila, že to ešte chce doladiť pár detailov. Deti som nechala u mamky a poďho nakupovať.
Parkujem pri veľkom nákupnom centre. Autá natlačené jedno na druhom, ľudia v odstupoch, ale vlastne tiež natlačení. Pred Pepcom je fronta na košíky. Hm, nebudem čakať, začnem v Dráčikovi. Šprintujem na druhý koniec budovy. Žiadna fronta. Aleluja.
Ako sup obieham regály s hračkami. Chcela som dcérke kúpiť nábytok pre bábiky. Hm, to by nejaký museli mať. Vo výklade je sympatický domček pre bábiky aj s nábytkom, ale… nie, je to priveľké čerehaslo, nebudem to brať. Skúsim to inde.
Šprintujem nazad k Pepcu. Fronta je preč, schmatnem košík a idem dnu. Manželovi som chcela kúpiť košeľu, ale… jemine, ľudia, vy ste si nikdy nevšimli, ako je módny priemysel sexistický? Pokiaľ obchod nie je priamo špecializovaný na pánsku módu, tak dve tretiny tvorí dámska, tretinu detská a… jéj, tam vzadu je jeden regál s tričkami a nohavicami pre pánov! Hurá…! Houby hurá, žiaden výber. Odchádzam.
Tretia zastávka, Kik. Cítim sa ako v takom tom bludisku z kríčkov, ako sa predieram pomedzi okrúhle stojany. Uvedomujem si zvláštny paradox – oblečenie je buď pre extra štíhle slečny, alebo pre malé tulene. Na mňa nič. Prečo? Nemám dudy. Vlastne… práve preto, že dudy mám. Keď tu zrazu… jéj, pánske trenky! Poďho, rovno dva balíčky. A jééééééj, zlacnili tú maskáčovú mikinu, čo som na ňu minule škúlila! Hurá!
Platím, pchám veci do batoha a posúvam sa o pár metrov ďalej. Gate. Nebola som tam, no, vlastne nikdy. Vzadu majú flanelovú košeľu. Manžel má flanelky rád. Ale… nie, toto by mu nesedelo. V ramenách úzka, v páse široká. Ten môj chlap s telom helenistického poloboha by si takú opachu na seba nedal.
Chvíľu sa kochám pohľadom na dámske tričká. Nájdem jedno decentné pre mamku a len ťažko odolávam pokušeniu vziať pre seba aspoň štyri. Majú tam celú hromádku tričiek s vtipnými nápismi. Ešte tak desať rokov dozadu by som si pár vzala, ale už som vo veku, kedy sa naozaj nehodí nosiť nápis „vo vzťahu so špagetami,“ i keď by to bola pravda.
Jáj, ja som v Pepcu zabudla pozrieť hračky!
Poďho naspäť. Hm, zase fronta. Nevadí, vedľa je Jysk, svokra chcela lampášik a deťom chcem kúpiť posteľnú bielizeň. Ale… nie, 35 euro za škaredú Elzu nedám. V Lidli majú od zajtra akciu, počkám si. Ale ten lampášik je rozkošný.
Opäť v Pepcu. Hračky stoja za deravý groš, ale… jéj, to tričko sa bude mamke hodiť…
…nasleduje opäť Gate, kde manželovi tiež vyberám tričká.
Vraciam sa do Dráčika, kde nakoniec vyberiem vláčik pre poníkov a drevené kocky. Ešte raz Pepco, mali tam akciu na ponožky.
Po troch hodinách si sadám do auta a zatváram oči, aby som sa trochu dala do kopy. Bolí ma chrbát, necítim si nohy, treští mi hlava. Škoda, že som nemala krokomer. Som taká zničená, akoby som celé tri hodiny makala vo fitku.
