Denník lokdaunistu, časť dvanásta: Kríže, 24. februára 2021

Naposledy som v dedinke s momentálne cca 64 obyvateľmi lyžoval takmer pred 40-mi rokmi. Pre otca to bola najskôr príjemná zmena, posadiť chlapcov do Simcy 1301 a víkendovo prestriedať Bardejovské Kúpele a Regetovku.

„Niekedy sa tuna palilo velmi mnoho dreveného uhlia, a kto vie, že koľko uhľarov tuna zomrelo. Nad nimi boly postavené kríže a od toho volajú obec Kríže…“

Kronika obce Kríže, 1939

Táto doslova partizánska dedinka dýcha rozprávkovým čarom, keď sa mali miestni odbojári na sklonku vojny pred Nemcami niekam zašiť, ozaj nemohli lepšie. Podľa kroniky tu náckovia s partizánmi v miestnom hostinci onehdy aj kopli nejaké to poldeci, našťastie pre dedinu nevediac, s kým majú do činenia. Zasnežené hory su zahalené históriou, v bohom napol zabudnutom klondajku ešte aj dnes mobil ulapí čiarku len keď sa podarí. Krasuľkové drevenice s ľudovou tématikou dymia na nebeský belas svoje komínky a odstavené limuzíny, trblietajúce sa v 10-stupňovývh lúčoch topiacej sa zimy prezrádzajú, že aj chlapci od PP či KE poznali, že pánbožko už viac zeme nevyrobí.

Spočinúť v samote het od splašeného sveta je terapia, akú dnes nenájdem ani na Zanzibare s Bellucci v čipkovaných bikinách na lehátku. A to som za celý, takmer 5-hodinový výlet, urobil presne osem oblúkov. Lebo keď pripneš lyžu k duši, už ani tak nejde o ne.