…ale chýbajúce kilá pod brankárskym brnením nahrádzal skvelým inštinktom a ohybnosťou, za čo si vyslúžil rešpekt súperov a od spoluhráčov prezývku „fakír“.
Jiří Holeček (*18. marec 1944), brankár, ktorý vychytal svojmu mužstvu deväť medailí z MS, desať z ME a pridal i dve olympijské.
Brankár svetového formátu začínal ako 12-ročný v pražskej Tatre Smíchov. Keď v sezóne 1963/64 dostal povolávací rozkaz, mal sa rozhodnúť medzi futbalom v Dukle Tábor a hokejom v Dukle Jihlava. Rozhodol sa pre hokej.
V Jihlave sa dlho neohrial, pretože v klube boli piati brankári a dvaja museli „z kola“ von. A tak budúca svetová hviezda odchádza do druholigového klubu VTJ Dukla Košice. „Keď mi oznámili, že idem do Košíc, nechcel som tomu uveriť. Pýtal som sa, či by to nešlo niekde bližšie. Nešlo, v Košiciach totiž založili Duklu a ja som im mal pomôcť,“ spomína aj dnes Jiří Holeček.
V priebehu jednej sezóny vybojoval Holeček s Košicami postup do najvyššej súťaže a mesto sa zrazu prebudilo a začalo hokejom žiť. Kým dovtedy mnohí netušili, čo je hokej, teraz sa fanúšikovia prebíjali na štadión doslova krompáčom, ak sa nedostali dovnútra. V Košiciach napokon Jirko pôsobil 10 sezón.
V sezóne 1972/73 odchytal posledné stretnutie za TJ VSŽ Košice (bývalá Dukla Košice) a odišiel do HC Sparta Praha. Aj tu sa mu viac ako darilo. Päť sezón, jedno striebro a dvakrát bronz.
Nasledoval prestup do nemeckého druholigového EHC 70 München, ale to sa už písala sezóna 1978/79 a Holeček mal 34 rokov. Cítil, že veľa už toho neodchytá, treba pomaly pomýšľať na koniec profesionálnej kariéry. Napriek týmto úvahám hneď v ďalšej sezóne postúpil s tímom do hokejovej Bundesligy a o rok neskôr nasleduje jeho posledný prestup, tentokrát do druholigového EHC Essen, kde pôsobil jednu sezónu. Po vypadnutí klubu zavesil hokejový dres na klinec.
Obzrime sa však za jeho úspechmi v reprezentácii, veď tu bol označovaný za svetovú extratriedu. Viackrát sa zúčastnil majstrovstiev sveta, kde získal spolu 9 medailí (3 zlaté, 5 strieborných a 1 bronzovú).
Tri zlaté sa mu málili, niesol v sebe totiž pocit nespravodlivosti. „Bohužiaľ, len trikrát sme vyhrali, i keď spravodlivo sme mali byť majstrami päťkrát. Dvakrát nás poškodili rozhodcovia,“ podotkol Holeček, ktorý bol päťkrát vyhlásený za najlepšieho brankára turnaja. To sa nikomu inému nepodarilo. „Ešte dnes nemôžem prísť na meno Jozefovi Kompallovi, ktorý v roku 1974 uznal vtedajšiemu Sovietskemu zväzu gól kopnutý korčuľou. Potom som ho škrtil pri trestnej lavici,“ spomína so smiechom inak vždy pokojný gólman.
Rovnako úspešný bol aj na majstrovstvách Európy. Štyri zlaté, štyri strieborné a dve bronzové, to je len strohý výpočet medailí. Za nimi však treba vidieť hodiny a hodiny strávené na ľade. A aby bola zbierka kompletná, je potrebné pridať i dve veľmi cenné, bronzovú olympijskú medailu z japonského Sappora 1972 a striebornú z rakúskeho Innsbrucku 1976. Chýba mu zlatá, o to viac, že ju malo Československo v Innsbrucku na dosah. „Chýbalo nám päť minút. A keby sme nemali chrípkovú epidémiu v mužstve, tak by sme to zvládli. V poslednom zápase s Rusmi sme vydržali hrať dve tretiny, viedli sme, ale potom na nás doľahla únava,“ dodal Holeček.
V roku 1998 bol Jiří Holeček uvedený do Siene slávy IIHF a od roku 2008 vstúpil aj do Siene slávy českého hokeja.
Dnes čerstvý sedemdesiatnik už len s úsmevom spomína na všetky krásne okamihy, keď vládol v hokejovej bráne a je vďačný za okamih, keď si zvolil hokejovú cestu.
