A pokojne by sme pred a za prvé slovo mohli pridať úvodzovky. Alebo aj nie. Koľkokrát ste už chceli s niečím prestať? A naopak, koľkokrát ste prestali napriek tomu, že ste prestať vlastne ani nechceli? Ako všetko ostatné, aj toto závisí od uhla pohľadu.
Môj posledný článok vyšiel pred približne deviatimi mesiacmi. Napriek tomu, že mi to vôbec nepripadá ako dlhá doba, keď sa tak zamyslím, za približne rovnaký čas dokáže vzniknúť napríklad nový život. Teda, vzniknúť sám o sebe dokáže aj za oveľa kratší čas (wannabe vtipný dvojzmysel), ale chápete, ako to myslím.
Jeden by si aj myslel, že som prestala, napriek tomu, že som v žiadnom prípade prestať nechcela. Nielen s písaním, rovnako aj s mojim cvičením, aj keď to, napriek tomu, že značne pokrivkávalo, sa nevytratilo úplne. Prišlo mi však istým spôsobom asi aj zbytočné písať motivačné články o cvičení pre iných, keď som poriadne nevedela namotivovať ani samú seba. Samozrejme, stále cvičím. Samozrejme však nie v takej miere, v akej by som chcela. Inak by tu bola zrejme záplava mojich spokojných zrkadlových fotiek (týmto zároveň aj akosi premosťujem na jeden z mojich predošlých článkov), pri tomto článku však žiadne také nebudú. Teda asi. Ak sa náhodou pri názve tohto článku nejaká taká vyskytuje, tak sa ospravedlňujem za uvedenie do omylu, ale zrejme som si to nakoniec rozmyslela, to je mi inak celkom podobné. Späť ale k mojej cvičebno-písacej prestávke. Prečo bola? Pretože najjednoduchšie je prestať.
Je veľkým paradoxom (pre mňa určite), že veci, s ktorými väčšinou skoncovať chceme (najtypickejším príkladom je zrejme fajčenie) sa nás držia napriek tomu, že by sme si to nepriali, a na druhej strane to, s čím v ideálnom svete prestať naopak nechceme, sa od nás dokáže samovoľne vzďaľovať. Od koho tento paradox ale závisí? Aj keď to celkom nerada priznávam takto otvorene, závisí to jedine od nás. Resp. od každého samostatne.
Písať som chcela odjakživa. Dokedy mi pamäť siaha (ešte stále mám len dvadsaťsedem rokov, takže to zas taký problém nie je, ale vyznie to takto napísané krajšie) som stále niečo písala. Robila som to rada a poväčšine aj dobrovoľne. Už v ranom veku sa začalo značne primitívnymi (moja mamka má dodnes všetky moje básničky odložené) rýmovačkami objavovať moje básnické črevo, mojou obľúbenou kategóriou v škole boli slohy, vyšším levelom už bolo zverejnenie mojich článkov v lokálnych novinách (aj tie má moja mamka dodnes všetky niekde odložené a keby horelo som si istá, že ich zachráni ako prvé). Koniec krátkej egotrip vložky, môžeme sa vrátiť k pointe tohto článku.
Myslíte si, že si niekto, hocikto na svete, niekedy povedal vetu v zmysle: „Ach, mal/a by som prestať cvičiť.“? Ja si dovolím s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdiť, že nikdy nikto. Prečo by sme nakoniec aj prestávali s niečím, čo je pre nás prospešné a evidentne nám pomáha zlepšovať najmä naše zdravie? A nielen to fyzické, ale v značnej miere aj to psychické. Bolo to tak aspoň v mojom prípade. Obdobie, kedy som chodievala cvičiť takmer každý deň, či už ráno pred prácou, poobede po práci, alebo aj neskoro večer, hodnotím ako obdobie, kedy som sa cítila (minimálne po psychickej stránke) najlepšie na svete. A malo by byť prirodzené, že každý chce robiť (len) to, čo mu spôsobuje v prevažnej miere pozitívne emócie (odhliadnuc od toho ako som zvykla na úplnom začiatku plakať keď som ani po týždni intenzívneho cvičenia neschudla). Ak je to teda tak, ako píšem, prečo s tým prestávame? Pretože najjednoduchšie je prestať.
Ja som v tomto však niekedy ako krtko, a rada si pomerne často vyberám tie nie úplne najjednoduchšie cesty. Teda aspoň si myslím, že to krtkovia takto majú, ale zrejme áno, keď po nich zostáva na dvoroch neplecha. Fun fact – donedávna som si myslela, že krtko je zviera veľké asi tak štyridsať centimetrov, ale k mojej obľúbenej kategórii „koľko si mal rokov keď si zistil, že…“ možno niekedy nabudúce, avšak naskytá sa mi tu veľmi pekné premostenie, a to, že nikdy nie je neskoro začať. Poďme sa teda pokúsiť sa naučiť neprestávať. Pretože najjednoduchšie je prestať…
