Pozdné leto, streda, dokefaný po robote si vravím, idem na futbal. Predposledný Partizán hostí siedmu Ľubovňu a i samo 24-stupňové slniečko najskôr šípi unikátnu drámu.
Od prvého hvizdu mi prídu žltočierni dynamickejší a slovami uja Wengera s „výrazne lepšou dávkou futbalizmu“. V siedmej minúte je tréner domácich Rasťo Kica prvýkrát na nohách a reve Hore! Hraj! Hore! Nepomohlo, v 22. minúte bum! Karaš strieľa na 0:1. Kuhajdík pení kref a zvozí mladého Velaskeza jak TANAP Romanu, všetci piati ultras naproti zmĺknu a cholerik vedľa znudenej frajerky na zadnej tribúne chrlí pred kardiovaskulárnym kolapsom z pekla síru na postranného. Keď Ľubovnianci prečíslia obrannú bidu Partizána a idú traja na jedného, píska sa pena. Serečin nosí desinu, páči sa mi herne v polčase najviac a – k pravej gólmanovej žrdi šúľa na 0:2. Okej, šag co, kuknem polčas a padám domu.
Keď som si ale myslel, že Igora s Kalim už dnes neprekope nik, tak to sorry, amigos. Ešte v 35. minúte trafí Stachura na 1:2 a pokiaľ ma z „našich“ v úvode zápasu bolelo brucho viac jak tehotnú frajerku čo včera stúpila na hrable, druhý polčas som len pretieral oči. 57. minúta Kuhajdík parádnym priamym kopom 2:2, 70. minúta Elexa hlavičkuje na 3:2, 84. minúta drvič trávy Portugalyan 4:2. Štadión na Šariši je v malej extáze, Laci Borbely by najskôr hlesol, že letálne vertikály domáceho voja kataklizmicky paralyzovali nádeje hostí, šrotujúc ich v púhy nihilizmus. Dobre ši spravel, bratm.
Zajtra sa spýtam Rasťa, čo sľúbil Partizánom cez polčasovú prestávku. Ak teda bude mať ešte hlas a príde po oslavách do roboty. A vy ak máte občas deň tvrďas, dajte šancu hoc treťoligovému futbalu. Život je predsa o zážitkoch.
Partizáni, ďakujem.
