6. októbra 2024 som zabehla svoj prvý polmaratón v živote. Pred rokom by som povedala, že je to nemožné. V podstate ešte mesiac pred tým by som povedala to isté. Ale ono sa to naozaj dá.
Beh som vždy obdivovala, ale nebol to šport pre mňa. Zdalo sa mi to cool- lacný šport, ktorý sa dá robiť v podstate kdekoľvek. Človek si kúpi tenisky a niekde si vybehne. Ale mala som problém zabehnúť jeden kilometer. 12minútovka na základnej škole bola nočná mora a vždy som si myslela, že tí ostatní to možno zvládnu, ale moje telo na to nemá.
Pred pár rokmi som absolvovala dva maratóny, kde som povzbudzovala bežiacich kamarátov a tá atmosféra bola neskutočná. Chcela som to zažiť aj ja. Ale veľmi rýchlo ma to po príchode domov prešlo. Po prvom kilometri som nevládala. Moja slabá kondička bola pre mňa strašne demotivujúca. Radšej som chodila do fitka a bola spokojná, že pre svoje telo robím aspoň niečo.
Počas pandémie som cítila svoju šancu na zlepšenie- veď čo iné okrem behu a bicyklovania sme mohli robiť. Dotiahla som to na necelých 5 km, kedy som musela striedať beh s chôdzou a polmaratón sa zdal byť opäť nemožný.
Čas bežal, ja som sa presťahovala do Banskej Bystrice, kde som mala pocit, že beží asi každý / večer aj s čelovkami/ a ja som sa pomocou appky Couch to 5K dostala konečne na krásnych 5 km behu vkuse. Bola som so sebou spokojná. 😊 Keď som zabehla na svojej prvej súťaži 7 km / štafeta 3 kamarátok na večernom polmaratóne v Banskej Bystrici/ zažila som aspoň kúsok eufórie, ktorú som si v hlave predstavovala aké by to mohlo byť zabehnúť polmaratón.
Nebyť sociálnych sietí asi by som sa na polmaratón nikdy nedala. Na instagrame boli storky kamarátov veľkým povzbudením. V januári tohto roku som si povedala, že keď to zvládnu pre mňa obyčajní ľudia / nie len tí vyšportovaní premotivovaní kamaráti :D/ tak sa prihlásim a donútim sa skúsiť natrénovať aj ja.
Ale keď sa prihlásite v januári, tak ešte máte kopec zajtrajškov kedy už naozaj začnete trénovať. Chodila som si občas zabehať mojich slávnych 5 km, na ktoré som bola patrične hrdá a myslela som si, že to zlepšenie nejako príde samo. Bez utrpenia. Ale neprichádzalo. Jediné čo prišlo boli horúčavy a teda ďalší dôvod prečo sa až tak behom netrápiť.
Našťastie som o mojom zámere povedala dostatočne veľa ľudom, aby som sa v prípade neúspechu cítila zahanbene. 😊 Keď som niekedy začiatkom júna spomínala v práci, že sa chystám v októbri na polmaratón a zabehnem max 6 km, kolegyňa sa chladnou hlavou pozrela na hodinky a nechápavým tónom mi oznámila: ,, Ale to nestíhaš.“
Vďaka Bohu za ňu. Moje zahanbené bunky za ozvali- keď to dali iní, nie je možné, že to nedám ja. Začala som chodiť behať kedy sa dalo. 17. júna som zabehla svojich prvých 10 km. Na predĺženom víkende s kamarátmi v Chorvátsku som vstávala ako prvá a išla si ráno do kopcov zabehať. Začala som vstávať o piatej ráno a behala pred prácou 5 km / keby mám vstať o piatej napr. kvôli chudnutiu v živote by som nevstala, ale tá predstava hanby bola silnejšia/. Game changer bol aj počúvanie hudby namiesto podcastov.
Ale nebolo to až také jednoduché. Mesiac pred polmaratónom sme s kolegami z práce odbehli Night run v Bratislave- 10 km a ja som zo všetkých kolegov skončila posledná / z toho mnohí vôbec aktívne nebehali/ a od 8. km som myslela, že zomriem pričom som si nedokázala predstaviť, že mám o mesiac dať ešte 2x toľko. Nemožné. Bola som sklamaná. Zistila som, že to obyčajným behaním nenatrénujem, ale musím pridať aspoň intervalové behy na záver tréningu. Človek proste musí trochu trpieť, keď sa chce zlepšovať. Toto poznanie prišlo neskoro, ale prišlo. 🙂
Do toho však prišla aj choroba a s ňou silný kašeľ. V januári by som sa možno aj potešila, že mám objektívny dôvod prečo na polmaratón neisť a nemusím sa hanbiť neúspechom. Ale teraz keď som vstávala o piatej ráno a trénovala to mám zabaliť? Radila som sa s kamarátmi lekármi, do akej miery si môžem ublížiť, nasadila som si antibiotiká a po 5 dňoch oddychu som dala v ľahkom tempe 12 km. Polmaratón sa blížil a ja som podľa môjho plánu mala zabehnúť 2 x 15km aby som to zvládla.
V stredu 10 dní do polmaratónu som zabehla svojich prvých 15 km. Od 12. km som pri každom kroku vydávala zvuky ako pri vrcholovom tenise / okoloidúci mali asi zábavu/ a ja som si stále nevedela predstaviť, že je možné zabehnúť ďalších 6 km. V piatok sme s kamoškami vybehli na Chatu pod Zeleným plesom, v sobotu sme sa vrátili naspäť a ja som sa v nedeľu zobudila s najväčšou svalovkou na lýtkach ever. Dobehala som. Zostávalo mi len oddychovať a dúfať, že za týždeň zregenerujem.
Deň pred polmaratónom moje lýtka stále neboli v poriadku. Netušila som či sa to podarí, ale dúfala som v to, čo všetci hovoria- dav ťa poženie. Zdalo sa mi to ako fráza. Čo už taký dav môže spraviť keď telo nevládze?
Vety typu dav ti pomôže, ľudia ťa poženú, uvidíš atmosféra ťa potiahne sú však 100% pravdivé. Ďakujem mojej rodine /rodičom aj krstnej s rodinou/, ktorá tam so mnou bola a povzbudzovala ma, všetkým kamarátom, ktorí ma povzbudzovali v Košiciach aj správami na telefóne. Atmosféra bola neskutočná. A naozaj ma dav hnal. Ťapla som si takmer so všetkými deťmi, ktoré stáli na kraji a buchla som si do viacerých transparentov, ktoré sľubovali dobitie energie. 😊 Prvých 8 km som si užívala na 100%, dala som si môj prvý power gel, na 15. km gel aj s kofeinom a na 16. km som do seba dávala magnézium / podľa odporúčania kamaráta Jožka – ďakujem 😊). Na 17. km som pár metrov kráčala, na 18. tiež a od 19. mi začalo byť už aj ľúto, že to o chvíľu skončí.
Bol to neopísateľný zážitok. Až mám pocit, že som málo trpela 😀 Ale na maratón sa zatiaľ nechystám. Ale tak ako som pred polmaratónom 100x povedala, že to dám raz a stačí, tak už pozerám, kedy si to zopakujem. Ten pocit víťazstva nad samým sebou stojí za to. Odporúčam.
Autor: Katarína Peregrimova
