Asi som sa zbláznila. Nemám lyže, nemám ani lyžiarsku výstroj a o pár týždňov oslávim štyridsiatku. Čo tu vlastne robím?
Budem úprimná. Lyžiarske nohavice mám. Dvoje. Jedny potrhané a do žiadnych sa nezapnem. Kúpila som ich v čase, keď som mala menej detí aj kíl a samozrejme, po tom poslednom pôrode ešte ani zďaleka nie som fit.
Na lyžiach som stála raz. To som mala asi sedem rokov. Mamka niekde zohnala lyže a ja, celá žhavá, som sa pobrala „učiť sa“ pred bytovku. Na kopček. Najprv som na neho nevedela vyliezť, potom som sa bála zliezť a z celej lyžovacej seansy mi ostala tak akurát trauma a celoživotný strach, že na danom „dopravnom prostriedku“ nedokážem zastaviť, že niekde nabúram a dolámem sa. Presne pre tento dôvod som sa nikdy nenaučila ani poriadne korčuľovať a bicyklovať.
No ale… na Regetovke je ešte snehu dosť, požičovňa funguje – a mám známeho, skúseného lyžiarskeho inštruktora. Ešte som si aj (na jeho príkaz) pozrela pár inštruktážnych videí, aby som na svahu nebola totálne vyvalená. Som pripravená. Asi.
Prvý šok zažívam v požičovni. Gentleman mi ochotne podáva lyžiarske topánky. Teda… to nie sú topánky. To sú concrete shoes, vážia aspoň tonu. Uf, a prečo som si vždy myslela, že lyže sú len také ľahké latky, čo prehodím cez plece ako kabelku? Fučím skôr, než sa vôbec vyteperím na svah. Dívam sa na kopec predo mnou. Tam, doslova v nebesiach, lyžuje pár mravčekov. Až budem veľká, tiež sa tam vyveziem a zalyžujem si. Dnes budem rada, keď sa nezabijem.
Viete, aký je rozdiel medzi teóriou a praxou? Že teoreticky ste videli poltucet inštruktážnych videí, že presne viete, čo to znamená dať nohy do pluhu, že váš mozog chápe, že pri brzdení treba stočiť nohy pätami von. A prakticky je vám to všetko na h⁎vno, lebo sa nedokážete skoordinovať, lebo v tých concrete shoes nedokážete stočiť labky do správneho uhla.
Kamarát inštruktor ma niekoľko krát zachytil, aby som neskončila fasádou napred v snehu. Ešte šťastie, že váži aspoň o dvadsať kíl viac než ja. Vlastne sa mu čudujem, že ma zachytil. Som v strese, nedokážem stočiť nohy, neviem zastaviť. Vracia sa mi trauma z detstva. No teraz sa nebojím ani tak o seba – viac sa bojím o tucet školákov, čo sa okolo mňa premávajú na sánkach. Pri vzájomnom strete by som vyšla ako víťaz. No, viete, ako dopadajú zrážky vlakov s osobnými autami…
Asi po dvoch hodinách som si našla spôsob. Spúšťam sa šikmo na vrstevnicu, nie priamo z kopca. Kamarát inštruktor ma učí vyberať zákruty. Niekoľko krát som sa normálne previezla. A niekoľko krát som koordinovane nabúrala do dreveného plota, pretože som stále nedokázala zastaviť. Tá vec by mala mať brzdy, kurníkšopa, kde je tu BOZP?
A prečo tu vlastne blbnem? Ešte včera som mala v úmysle ísť sem len ako morálna podpora pre moju dcéru. Aj tej sa kamarát inštruktor venoval – a musím uznať, že o dosť úspešnejšie ako mne. Po troch hodinách na svahu ja stále končím na zadnici a moja slečna si sviští, už ani nepluhuje a elegantne zastaví. A to strávila hodinu v bufete nad čajom a hranolčekmi.
Na druhý deň som prekvapene skonštatovala, že sa cítim oveľa menej rozbito, než som čakala. Najviac ma bolia tricepsy, to z toho, ako som sa kŕčovito zapierala paličkami do zeme. A dcérka je nadšená. Naša premiéra dopadla nad očakávania. Ak v tejto bláznivej zime vydrží sneh na Regetovke do ďalšieho víkendu, pôjdeme tam znova.
Mikaela, tras sa.
