Nedávno písal Bohumil S. článok o nekonečných hokejových nájazdoch v NHL a ich možnej budúcnosti.
Nepriamo ma tým nechal spomenúť si na článok z r.2010, v ktorom som po krátkom pobyte v zahraničí v r.1994 špekuloval nad filozofiou obyčajných futbalových penált. Nič moc, ale ak máte 4 minúty, skúste.
Píše sa leto 1994. Sedím v malej krčmičke v mestečku Stratford, Connecticut, USA. Pálivým počasím plnený pub ponúka po práci pohodovým pivkárom popcorn, pirohy, pepsi, pálenku, plezír.
Opretí o bar rozoberajú Clintona, demokratov a pozadie opačného pohlavia. Veľká obrazovka síce ponúka MS v “socceri”, no v miestnej hospôdke ju sleduje jediný človek. Volá sa Ja. Baggio je úchvatný, Maradona – pokiaľ to všetko nedobabre s piatimi efedrínmi – tiež. Trom Yankees moje oči vbodnuté v milovanú ESPN najskôr nedajú a po hodine prichádzajú bližšie. “Si z Európy? Vy tam toto sledujete? Bože, veď to je strašná nuda! Aké sú rozmery bránok? Ako rozpoznáte offsajd, keď tam nie sú lajny?” Jemnú iróniu forčekujem úsmevom a odpovedám na otázky, aj keď presné rozmery brány dodnes presne nepoznám. Debaba sa zvŕta na penalty. Prečo, začo, načo, kedy. Vysvetľujem, hľadám správne slová. S dešpektom reagujú na víťazstvo na pokutové kopy a následné dni v nejedných tamojších novinách len potvrdzujú celkový americký pohľad na futbalové “ funny Brazilian victory”. Pripravovať sa 4 roky na v živote jedného športovca často jediný vrchol kariéry a rozhodnúť skrz nejaký smiešny kop o zlate!? Maaan, toto neexistuje v žiadnom športe na svete! Ridiculous! Baggio klesá na kolená a my empatici sa pýtame, koľko Zopiclonu zaručí talianskej modle aký taký spánok. A na ako dlho.
Odpoveď Ameriky je jednoduchá. Víťaz a majster sveta musí ukázať ďaleko viac, ako nejaký individuálny kopák. Žiadne penalty. Nech tieto kopy ostanú korením hry, ale pri najväčších futbalových sviatkoch v rozhodujúcich zápasoch súhlasím s jednoznačným americkým “nie” s kapitálnym N. Po nerozhodnom predĺžení nech každé mužstvo nastúpi o napr. dvoch hráčov v poli menej, povedzme aj s možnosťou striedania. Hrali by teda napr. 8 hráči proti 8, alebo čo aj 7 proti 7. Pri predošlom vylúčení na niektorej strane v riadnom hracom čase alebo predĺžení by sa pokračovalo adekvátne danej strate, čiže napr 8 proti 7 a pod. Nech klesne na dno futbalového ringu slabší kolektív, nie jedinec. Nech víťazia víťazi. Je to hodno skúsiť, pre diváka to nemôže byť neatraktívne, spomeňte si na hokejové predĺženia 4 na 4 a “up and down” hokej počas nich. Rok predtým, ako Hunt zapichol kopačku do Čechovej hlavy som /ne/skromne predpovedal, že raz budú nosiť futbaloví brankári prilbu povinne. O zmenšení výstroje hokejových brankárov som sníval dávno predtým, ako mali títo lapačku väčšiu ako hlavu a ako daná zmena /hoci dodnes ie úplne dostatočne/v hokejových pravidlách konečne prišla. Raz sa penalty v takom finále Ligy Majstrov budú premietať už len ako Filmy pre pamätníkov.
Francúz Lizzarazu v jednom rozhovore povedal, že každá nepremenená penalta je zle kopnutá, iní vravia, že je najzbabelejším spôsobom ako dať vo futbale gól. Experi sa zhodujú, a laici môžu len pritakať, že brankár sa pri megarozmeroch svojej svätyne / 7,32 x 2,44 m :)/ nemá takmer žiadnu šancu fyzicky, či fyzikálne lopty čo i len dotknúť – ak je penalta správne kopnutá. AK je penalta správne kopnutá. Spýtajte sa Uliho Hoenesa, Stevena Gerrarda, či Franka Lamparda, pokiaľ viete, načo myslím. Za platík v prepočte milión koruniek na deň to takíto borci cez všetok možný stres a pretlak danej situácie jednoducho nemajú nárok nedať, toľko poniektoré ostrovné médiá. Realita nesúhlasí a pani Dilema je zdá sa večná – stojí pre mnohých úžasná dráma penaltového rozstrelu za nezaslúženú poloférovú facku menej šťastnému jednotlivcovi?
27.septembra 2006 v Zurichu Sepp Blatter naznačil, že penalty môžu byť “postupne vyradené z obehu” – When it comes to the World Cup final, it is passion, and when it goes to extra time it is a drama. But when it comes to penalty kicks, it is a tragedy. Football is a team sport and penalties are not for a team, it is the individual.
Nepísaná dogma pána Penaltyho tvrdí svoje: “Či už ich milujete alebo nenávidíte, budú tu navždy”.
Inu, naozaj?
