Fotil som v Nepále /2014/ … časť 1

Nepál, krajina kompromisov, ľudí, hôr, vody…

Ak by mi niekto pred piatimi rokmi povedal, že raz navštívim Nepál skrz misiu zvanú fotografia, tak by som ho rovno pozval na pivo s borovičkou, prípadne by som mu zohnal lieky na ukľudnenie 🙂

O motivácii niet pochýb, bardejovskí priatelia ma nainfikovali ako sa len dalo. Veriť v návštevu tejto úžasnej krajiny som začal presne vtedy, keď som si kúpil letenku – polroka pred odchodom. No a už len dokúpiť potrebné vybavenie (prevažne merino materiál, safety first pre fototechniku a pod.)

Dlhým, 28-hodinovým letom sme sa po linke Schwechat – Dusseldorf – Abu Dhabi – Kathmandu presunuli na rodnú hrudu Kráľa Tribhuvana, po ktorom je tu pomenované letisko, univerzita, i zápalky.

Odlet z Perzského zálivu naznačoval, že v lietadle nebude nuda – 180 miest obsadených – 175 Nepálčanov, 3 Slováci, 2 amíci. Spoznávanie nepálskej kultúry začalo už na palube.

V polovici letu sa nám trošku nahlo lietadlo dozadu, pretože kamoši z Nepálu zistili, že vodka je zadara, a keďže je zadara, tak ju treba piť, a keď už ju pijete, tak vždy viete, ktorým smerom je v lietadle wecko. Až potom si kamoši všimli, že podobné zariadenie je aj vpredu Airbusu. Hej, učíme sa celý život:).

Už pri pristávaní v Káthmandu (1400 m. n. m.) sme videli, že na rozdiel od nového Dili je veľmi slabučko osvetlené, veru, elektrina je len na úspornom režime, nočné lampy sotva nájdete.

Pristáli sme ako machri, na rade bolo vybavenie turistických víz (40 dolačov na 30 dní), krásne hladko to prebehlo, úroveň, ako keby ste si kupovali vo Fulianke lístok do Vaniškoviec. Už len kontrola telesnej teploty a kontrola príručnej batožiny, kde to pípalo, ako keď cúva pekárenské auto.

Na margo Letiska Kráľa Tribhuvana len toľko, že som bol konečne hrdý na letisko v Košiciach.

OK, sociálny šok je tu, v Abu Dhabi dali pri nakladaní batožiny prednosť plazmám a elektronike, ktorú nakúpili naši kamoši, na naše dva z troch batohov sme čakali márne. Mali prísť na nasledujúci deň, začo sme takmer dostali 40 dolačov ako bolestné. Takmer.

Dohodnutý šofér z hotela pred letiskom čakal, no čakal tam aj guide, s ktorým Paľo informatívne písal, tak sa nám nanominoval. Držal sa nás tri dni, potom to vzdal. Heh.

Jazda diaľkovými svetlami po Káthmandu bola fajn, po týchto skúsenostiach viem jedno, a to že o život ide vtedy, ak ti v Nepále zlyhá klaksón, nie brzdy.

Na hotel prichádzame v tme, my s Palim sme vybalení hneď po vstupe do izby, Ľubo si to nechal na potom. Pálime do reštiky. Pivo, momos, pivo, pivo, pivo.. Ráno vstávame na budík, ktorý sprostredkoval kŕdeľ divých vrán. Raňajky, stretko s našim guidom, dotiahnutie detailov celého tripu.

Ako prvé navštevujeme invalidovňu pri Pašupatinate, kde dožívajú starí aj chorí ľudia, a často mi ostáva fotoaparát visieť na ramene, pretože z úcty k týmto ľuďom sa nepatrilo tú biedu ani fotiť, aj keď oni by boli veľmi radi. Paľo, najskúsenejší z nás, ma upozorňuje tiež nato, že najprv si mám pýtať súhlas a až tak človeka fotiť, a tiež podotýka, abyže už ak fotím, slnečné okuliare si musím dať z očí dole. Učil som sa od prvej chvíle a už v počiatkoch mojej cestovateľskej fotografie.

Nasledujú hinduisticke chrámy, čekli sme ich okolie, do vnútra mohli len hinduisti.

Veľmi zaujímavé to bolo v Pašupatinate, onom vychýrenom priestore chránenom UNESCO. Podstata sa tu motá okolo posvätnej rieky Bagmati, ktorej súčasťou boli mosty, kláštory, opice, bezdomovci a komerční saduovia. Čo bol ale top zážitok, tak to bolo pálenie mŕtvych ľudí a následné hádzanie popola do rieky. Vo vzduchu ste cítili sladkastú vôňu očistených – mŕtvych. Pre domorodcov to bol štandard dňa, pre nás jemný šok… Bol čas na pivo.

To sme si dali pred najväčšou a najznámejšou stupou /pohrebisko/ v Nepále (najčastejšie zobrazujúca sa fotka v Nepále hneď po Evereste) + domácu koštovku, jedlo, ktoré som nedojedol. Prechádzku okolo stupy, tak ako aj okolo všetkých kláštorov, je nutné realizovať z ľavej strany, teda v smere hodinových ručičiek. Pri zapadajúcom slnku sledujeme modlitby v okolí, hinduizmus a budhizmus sú aj fyzicky náročné náboženstvá. Deň sa končí, vraciame sa k taxíku. Po ceste si ešte kupujem svoju prvú typickú nepálsku čiapku a jednoznačne odmietam dávku hašišu, ktorú mi chlapík núka na ulici.

Po príchode k hotelu v nás dozrela myšlienka, že batohy už budú tam, kde mali byť včera. Boli, no cesta k letisku sa uzatvárala z dôvodu summitu, kde boli hlavy štátov Pakistanu, Indie, Srí Lanky, Butánu, Číny…

Samozrejme, kvôli dokladu ktorý som si zabudol na izbe, mohol ísť pre batohy len Paľo, tak sme mu zapriali šťastie a potom nás vojaci pekne vyhodili za ohradu. Doba čakania bola cca 3hod. Bolo nutné počkať, kým všetky politické hlavy prejdú na letisko, až potom pustili ľudí z neho von.

Smutne sme s Ľubom čakali na Paľa, až nám po hodine prišlo tak ľúto, že sme zamierili do baru, ktorý nám svietil od chrbta. Rum s vodkou nám chutil a Pali ani netušil, ako na neho myslíme.

Keď sa tiene davu rozpŕchli, vedeli sme, že Paľo je na ceste. Odchádzame, no musíme nájsť taxikára, ktorý nás viezol, nebolo mu ešte totiž zaplatené. V dave ľudí nás našiel hravo, ako veľký pes malého. Batohy sme šmarili na strechu, lebo do taxíka sa nezmestili skoro ani naše nohy. Konečne sa vybaľujeme aj my s Paľom, voňajúc čerstvé triká a domácu pálenku.

Druhý deň nás čakalo mesto oddaných – Bakthapur. Mesto založené v 9. storočí vo východnom údolí Káthmandu. Raj pre historikov, raj pre fotografov, jednoducho raj. Teplota 20 stupňov, jasno. Jemný smogový opar ohliadame zo strechy reštaurácie, kde po dvojhodinovom fotení oddychujeme a sledujeme ľudí pracujúcich na svojich terasách, ako aj svadbu, ktorej kakofónia nás upozornila už polhodky pred príchodom do starobylého mesta. Z hľadiska fotografie bol tento deň jeden z najkrajších, pretože popreplietané uličky ponúkali mnoho možností pre fotenie ľudí v ich dennodennom, z nášho pohľadu, všednom živote. V nádržiach, ktoré boli v meste strategicky umiestnené (zber vody počas monzúnov a jej následné využitie v období sucha), sme často videli trčiaceho hada, vytesaného z kameňa, no guide nás uistil, že je to symbol vlahy. V Bakthapure bola pre mňa z hľadiska gastronómie strategická ochutnávka jedla Dal bath – šošovicová polievka, kari zelenina (podľa sezóny – zemiaky, karfiol…), veľká kopa ryže, kuracie mäso (môže byť), pikantná omáčka, čerstvý špenát. Všetko pekne v miskách podelené, no na tanieri bolo nutné urobiť mišung. Domáci to jedli rukou, výhradne ľavou, pravou vykonávajú potrebu. Jedlo super, no najsuper bolo to, že ak sa minulo čokoľvek zo spomenutého, čašník priletel, doplnil. Deň sa končí ako obvykle, na streche hotela, teda v reštaurácii.

Na tretí deň v Káthmandu sme si naplánovali jazdu pešo v rázovitej turistickej časti, v ktorej sme bývali, teda v Thameli – s plynulým prechodom na Durbare square. Predtým sme ale netrpezlivo čakali na nášho guida, ktorému sme zverili doklady, pretože ich potreboval na vybavenie povolení do Himalájí. Jeho meškanie sme si vypĺňali myšlienkami typu “ čo ak ho už nikdy neuvidíme“. Uvideli, meškal, lebo deň predtým boli úrady zavreté, a tak i úradníci boli trošku polenivší. Odvtedy sme začali nášmu šerpovi veriť, skúška dôvery prebehla úspešne.

Tak teda Thamel – typicky úzke uličky, v ktorých nemal problém ani bicykel, ani menšie nákladné auto. S Paľom a Ľubom sme boli nad vecou, pretože vzrastom sme boli v nadpriemere a miestami sme sa cítili ako basketbalisti na ázijskom turné. Množstvo obchodíkov natlačených vedľa seba, vôňa vodných fajok a neexistujúcej kanalizácie, a elektrické drôty popletené nad našimi hlavami už len dopĺňali atmosféru, ktorú sme si každou minútou vychutnávali. Tie drôty ste už možno videli. Preto je ich toľko a sú také neprehľadné, pretože ak je problém v kábli, nehľadajú ho, ale rovno natiahnu nový.

Navštevujeme Nepálske múzeum kráľa Tribhuvana, v ktorom nám kážu nechať aparát v drevených skrinkách. Radšej nie. Šliapeme do niekoľko poschodovej kláštornej veže múzea, kde sa nám naskytá pohľad na celé Káthmandu a jeho údolia.

Po múzeu nasleduje prehľad známeho trhu na Durbare square. Sprievodca nás upozorňuje, že vecičky, ktoré tam vidíme, už nepochádzajú ani tak z Nepálu, lebo tradičných nepálskych umelcov tu vytláčajú Číňania svojimi nekvalitnými a lacnými duplikátmi.

Je čas na oddych, z námestia si vyhliadneme terasu na streche a šliapeme schody. Po usadení dostávame od personálu teplé, vlhké, voňavé obrúsky, ktorými si utierame tvár, ruky a tiež aj techniku. Prašnosť je v Nepále ako v aktívnom kameňolome. Čistá voda, momos a pivko na osvieženie (Everest, 650 ml, 6%). Debata sa točí okolo treku v Himalájach, guide radí čo zobrať, čo nechať na hoteli.

Deň sa končí večerou neďaleko nášho hotela, tu padol za obeť dal bath. Na hoteli sa venujeme baleniu ruksakov, z troch boli už iba dva, aby náš nosič to mal pohodlnejšie a ľahšie. Ráno sme vstávali skôr, preto sme aj skôr zaľahli.

Konečne. Vydávame sa do Himalájí. Najvyšších a najväčších hôr sveta … /pokračovanie/

Autor:Peter Čegiň

Upravil: BROsport.sk