Ďakujem ti, Liverpool!

Po návšteve Craven Cottage, White Hart Lane, Stamford Bridge, Upton Parku i Theatre of Dreams nastal konečne čas pričuchnúť ďalšej vysnívanej tráve. Volal siedmy najväčší futbalový štadión krajiny Williama Dobyvateľa. Volal Anfield Road.

Májový liverpoolsky fuj fujha fujak láme moju hodinovú snahu presvedčiť samého seba, že trip na sever dám predsa i v slamenom klobúku, a tak dosť nečakane končím na toaletke štvorposchodového megašopu s žehličkami, práčkami a iným krámom, kde bez hanby a nastojáka naťahujem ceply gač. Zatiaľ bez neskôr kúpenej čiapky LFC.

Taxikár, jasný klon Alana Pardewa, nonšalantne popiera všeobecnú brožúrovú infošku o „friendly Liverpool population“, a skrz dve vety v Scouse dialekte, v ktorom som zaručene nenašiel jak podmet, tak prísudok, nás tento vezie rovno na 10 Mathew Street, kde sa v miestnom  Cavern Clube zrodili pre svet The Beatles. Ako muzikant od chlapčenstva cucaný na mlieku magickej štvorky Ringo, Paul, John, George skúšam terciu dažďom zmáčanej Imagine osamelého pouličného gitaristu, dám foto s Lennonom, Elenkou Rigby a pomyselne hádam  i so všetkými „Lonely People“ sveta. Skipnúť pri Mersey Can’t buy me love či All my Loving je i pre nehudobníka ako nedať v Ríme Koloseum, to teda jo.

Taxikár číslo dva, na ktorého svoj pokus o americký akcent už neokúšam ani náhodou, nás po povinnom šopingu a pár guinessoch s neodmysliteľným „blackcurrant sirup-om“ berie k ďalšej ikonickej piadi zeme a vlastne hlavnej destinácii našej cesty. Anfield Road. Číslo na lístku ukazuje 47 libier a vôbec nevyzerá zle len pre tých, čo nevedia, že štyridsaťsedmu treba násobiť skoro trojkou. Skúste zohnať „once in a lifetime“ lístky na 40-tisícovú šouku so Stevenom G., a to nielen v našom prípade tú naozaj poslednú.

Zatiaľčo sa v Londýne narodí nová princezná /God shave the Queen!/, sledujem na rozprávkovej tráve Anfield Road rozcvičku, ktorá je tým najunikátnejším futbalovým galakoncertom na fanúšikovskej dlani. Z desiatich metrov za Greenovou bránou /niekdajší gólman Albionu, dnes londýnskych Queens Park Rangers, preslávený skrz svoje ešte preslávenejšie kiksy/ vyzerá futbal ozaj o dosť inak ako ten v telke. 93-kilový borec /Bob, neverím, že máš naozaj toľko?/ predvedie svoju kompletnú brankársku abecedu, neujde mi pri nej ani kŕčová žila na gólmanovom pravom lýtku. Bitkár Joey Barton páli k tyči, následne i pod vinkel a dav modrobielych fans z Londýna vedľa na tribúne hrmí žasom. Verte neverte, Wright-Phillips je ešte menší ako keď som ho naposledy videl v Chelsea, 183-centimetrový Zamora zas oveľa vyziabnutejší ako na obrazovke. A Richard Dunne naživo vás definitívne a poľahky presvedčí o tom, že profi futbalistom sa môže pri miernej dávke fantázie stať i váš otec. Dnes už viem, že to bol jeden z posledných warm-upov londýnskych Hoops v Premier League. Na rok teda určite.

Bez Sturridgea vpredu boli Reds vždy  a dosť proti môjmu vkusu, kto ale nie je spokojný s málom, nezaslúži si viac. Ibe je dravec, Coutinho či Sterling zas hračičky, pri ktorých pochopíte, prečo sa spolu s vami hypnoticky dvíha ľudská supermasa na červenej tribúne. Pri You Never Walk Alone vám zobe husia koža zrno a veľmi nevadí ani na plece nalepený Scouser, čo fičí nielen na beatlesácke pomery evidentne mimo tóninu. Škrtel tlačí na pílu, Brendanovi ďakujem, že nepostavil Kola. A zatiaľčo Lambert schytá z tribúny „fuk-of Lambert“ kedy chce, Gerrard je modla, ktorá si smie dovoliť okrem nepremenej penalty už len úplne všetko. Jeho charizma sedí na každom sedadle Anfield Road, jeho večnosť je skrytá v každej kvapke dažďa padnúcej na pažiť Anfield. Nebom sa vlečie helikoptéra a za ňou Rodgers Out Rafa In. Miestni píšu, že vraj ju riadil sám Rafa. Joke.

Hosťujúci Fer, pre mňa osobne najlepší hráč QPR na ihrisku, vyrovnáva po Coutinhovej paráde na 1:1 a následne odhaleným nápisom pod modrobielym dresom podporí Ria Ferdinanda, ktorý len nedávno stratil manželku bojujúcu s rakovinou. Cítite, že Futbal je ako život, v ktorom by nik nemal kráčať sám. A že práve na miestnom štadióne to práve dnes pochopil najskôr každý.

Výlet do Liverpoolu z Lodýna nás stál 19 hodín v móde „online“ naplno i natvrdo, zážitky a spomienky sú ale to jediné, čo sa počíta. A za tie ti ďakujem, Her Majesty Liverpool…