FUTBALOVÉ SRDCE S ČÍSLOM 17…

S futbalovou loptou, hokejkou, či tenisovou raketou som behal po dvore ešte predtým, ako som prekročil prah 1.ročníka základnej školy. Od útleho detstva som mal k športu kladný vzťah, priznávam, že hlavne vďaka môjmu otcovi. Zo všetkých aktivít zvíťazil nakoniec futbal. Očaril ma jednoznačne najviac.

Prvýkrát som na futbalový štadión BŠK Bardejov /dnes Partizán Bardejov/ prišiel v sprievode svojho otca a bolo to v lete v roku 2003. Spomínam si, ako veľmi som sa tešil a otca neustále plašil, aby sme prišli načas. Z B-plochy ihriska som videl trénovať mužov Bardejova a už vtedy sa túžil na nich dívať, trénovať i hrať zároveň. Prvý tréning v živote ma naplnil radosťou, splnil očakávania chlapčenskej duše, a keď i tréner Martin Želinský neskrýval spokojnosť, vedel som, že moja ďalšia blízka budúcnosť bude s čarom guľatej už navždy spätá. Za 10 rokov, počas ktorých futbal hrávam, som reprezentoval iba jediný tím –  Partizán Bardejov /BŠK Bardejov/.

Stále mám v pamäti náš prvý ligový zápas v Čiernom nad Topľou. Skutočné, obrovské ihrisko, traja rozhodcovia, veľké bránky a v nich 12-roční, 150cm vysokí brankári, streliť gól ktorým bolo vtedy asi tou najľahšou vecou na svete. Vyhrali sme 1:5, spoznal som silu „ozajstného“ futbalu a prvýkrát sme si všetci a schuti zarevali obľúbené ,,CIKY-CAKY‘‘. Momenty, ktoré si futbalová duša ponecháva navždy…

Nezabudnuteľná bola i sezóna 2012/2013, keď sme sa v 1.lige staršieho dorastu iba zachraňovali, no skvelou šnúrou 9-ich zápasov bez prehry v jarnej časti sme položili základ nášho udržania sa v tejto súťaži. V šatni dominoval silný kolektív a práve ten bol základom nášho úspešného ťaženia, spojeného s takmer permanentne skvelou náladou. Nevedel som sa dočkať, kedy vstúpim znova do šatne. Záchranu sme patrične oslávili a momenty keď sme museli všetci tvrdo zabojovať ma posunuli znova o nemalý krok ďalej.

Kvôli futbalu som neraz obetoval bežné detské hry s kamošmi, či už to bolo bicyklovanie, strieľačky, chytačky alebo schovávačky. Neľutujem však, človek, ktorý túži niečo dosiahnuť, a je jedno v akej oblasti, musí vedieť dosť veľa obetovať. Počas svojej futbalovej kariéry som spoznal mnoho nových ľudí, priateľov, či trénerov a od každého som sa niečo naučil. Z umenia futbalu i umenia života. Zažil som nespočetné množstvo radostných momentov, no dosť bolo aj tých smutných. Strelil som veľa gólov a vždy pri nich pociťoval to ono večné futbalové, že ak strelíte nejaký ďalší, tešíte sa z neho akoby  bol tým vašim prvým v živote. Každý, kto podobnému pocitu raz prepadol vie, že niekedy ani nezáleží na tom, či váš gól padol v ligovom zápase, na ulici s kamarátmi, alebo na obyčajnej FIFE.  

Ako hráč som vystriedal posty v celej zálohe, či na jej kraji alebo v jej defenzíve, no najlepšie sa mi vždy hralo na poste podhrotového záložníka. Odmala nosím číslo 17 označujúce deň, kedy som sa narodil.

Nie všetci futbalisti kopú profesionálnu ligu, no čo by ste dreli i len v tej poslednej dedinskej, nik z vás nikdy nezabudne na spoločne strávené chvíle na ihrisku, v šatni, na ubytovni či v hoteloch, v telocvični, na noci v spacákoch, či na nekonečnosť času precestovaného v autobuse, plného skandovaných pokrikov a vlastných mien. Pocity, ktoré slová nedokážu opísať.

Čaká ma vysoká škola a ja neviem, ako sa bude vyvíjať moja futbalová kariéra ďalej. Hej, štúdium bude prvoradé, no v mojom ďalšom pôsobisku budem určite hľadať nový klub. Budem hrať futbal dovtedy, kým mi bude zdravie slúžiť. Inak sa jednoducho nedá…

Držte mi palce:)

 Autor: Kamil Bľanda

Upravil: BROsport