Vtedy ma podržali rodičia, a aj keď to nikdy veľmi neprežívali, zhodli sa na tom, že to bude skúsenosť a peniažky mi obetujú a uskromnia sa. Inak, mamka – večná optimistka, a ocko – večný kritik. Mamkina reakcia pri výkone 150: „SUPER, NIE?“ Ockova reakcia pri 176: „ Viac už nešlo?“
Celkom úsmevné duo, ale späť k MS. Niekoľkočlenná výprava sa vybrala hájiť trikolóru do Donecka. Keby som vtedy vedela, že Doneck bude zbombardovaný, nekritizujem dejisko WYCH 2013 tak rázne, ale čo najviac si ho užívam. Bohužiaľ, môj osobný tréner Zoran Kollárovič nedostal miestenku v slovenskej výprave a ja som cestovala síce so super partiou pretekárov a trénerov, no sama. Takže príchod, ubytovanie v mega super hoteli, nádherné dejisko, krásny štadión, rozcvičovak ohromný a booom štartové listiny, na ktorých meno Zuzana Karaffová vyniká na konci zoznamu. Úprimne? Až tak mi to nevadilo, vždy som radšej pretekala s pocitom, že nikto nič neočakáva a ja si s radosťou zaskáčem, nasajem atmosféru štadióna a užijem si to každým kúsočkom tela.
S dvojkrížom na hrudi
Ráno budík, žalúdok v nepokoji, rýchle a ľahké raňajky, stretávka na recepcii s trénerom, ktorý mal dohliadnuť na moju rozcvičku a následný odchod do call roomu. Celé vnútro sa mi chvelo, viete, taký ten pocit radosti, ale aj rešpektu a strachu zároveň. Zuzana – herečka sa tvárila, že sa nič nedeje a usmievala sa na každú stranu. Rozcvička prebehla v poriadku, nástup do zberného auta tiež a ani v call roome neboli žiadne problémy. A potom sme tartanovou cestičkou v rade podľa štartovky kráčali za sebou. A bolo to preč. Môj úsmev už nebol skľúčený. Zrazu som bola uvoľnená a šla som si to tam užiť. Už prvé rozcvičovacie pokusy ukázali, že to nie je až také zlé, moje skoky boli ľahké a vysoké.
Začala súťaž a začiatočná výška 160 cm. Ešte nikdy som tak vysoko nezačínala, takže pri prvom pokuse latka spadla, potom som sa otriasla a až do výšky 174 som skákala všetko na prvý pokus. Síce som si neskočila osobák 177, ale ani výkon 174 nebol vôbec zlý. Spokojná sama so sebou som dopozerala ostatné súťažiace, počkala ich a spoločne nás odviedli preč zo sektoru. Pri bránach ma už čakali tréneri, ktorí sa aj usmievali, ale tak kŕčovito, nevedela som, o čo ide, prečo sa nesmejú normálne, veď to bolo super. Následne mi povedali, že som bola prvá pod čiarou, ktorá sa nedostala do finále a práve ten jeden nezdarený pokus na začiatočnej výške ma o to pripravil. Jasné, bolo mi to ľúto, ale na druhej strane, pre mňa bol úspech to, že som sa tam nominovala Nakoniec som obsadila najhodnotnejšie umiestnenie z celej výpravy, a tak bola zatiaľ najlepšia sezóna môjho života za nami.
A dnes
S pribúdajúcimi rokmi by sa odo mňa očakávali aj lepšie výkony, no v Bardejove na takú prípravu nie sú podmienky a študovať mimo BJ som nebola pripravená. Zamýšľate sa nad tým, či to niekedy ľutujem? Aj áno, aj nie. Možno by som inde dosiahla viac v športe, ale tu je moja rodina, moji kamoši a koooopec dobrých ľudí. Dostala som sa do maturitného ročníka, bola som posledný rok juniorka a atletiku som kúsok vypustila, predsa len, chcela som úspešne doštudovať a pripraviť sa na ďalšie štúdium. Navyše som vyhrala M-SR juniorov, dokonca prvýkrát aj dospelých, čo som pokladala za čerešničku na torte v mojej „detskej“ kariére.
Rozhodla som si dať pauzu na rok, aj kvôli škole (z ktorej som už odišla), ale aj kvôli stereotypnému životu. Pár týždňov som dokonca ani netrénovala, nestíhala som, sem-tam som si šla zabehať, no chýbalo mi to… Teraz som opäť doma v Bardejove, pripravujem sa na novú školu a chýba mi to všetko! Dokonca som bola behať rýchlostnú vytrvalosť. Hmm, kto by to bol kedy povedal. Dala som si sľub, že túto sezónu naozaj vynechám a hlava si od toho kolotoča oddýchne. Ale už teraz som nedočkavá na novú jesennú prípravu a budúcu sezónu. Ktovie, čo so mnou urobí zmena podmienok a trénera a vlastne všetkého. Mám síce ešte len 19 rokov, no už to nie je to 13-ročné neskúsené dievčatko (výzorovo stále áno, haha). Už to možno nebude šport na výkonnostnej úrovni, no láska k atletike je stále rovnaká.
Zhrnutie: Neľutujem ani jedinú pretrpenú svalovku, ani jediný ťažký tréning a ani žiadne športové pády. Netreba zabúdať, že všetko sa pre niečo deje. Atletika mi dala hrozne veľa, dala mi takmer všetko. Partia dievčat, s ktorými som vyrastala, tréner, s ktorým som trávila viac času ako s rodičmi, a mnoho ďalších skvelých kamarátov. Dala mi moju druhú rodinu. A ja som jej za to vďačná. Prednedávnom sa ma jeden pán opýtal, či to malo význam, obetovať toľko času a nakoniec skončiť ešte pred 20-tkou bez nejakého úspechu. Odpoveď znie: „JASNÉ, ŽE MALO!“ Naučilo ma to samostatnosti a zodpovednosti. Atletika a ľudia z mojej atletickej rodiny ma formovali a vďaka ním som tým, kým som:) Ďakujem!!!
Autor: Zuzana Karaffová
