KEĎ ZLOŽÍTE SVOJHO KRÁĽA …

Mnoho ľudí sa ma už pýtalo: „Kto Ťa naučil hrať šach?“ Keďže som v období šachových začiatkov mala približne štyri roky, veľmi si to nepamätám, ale vždy som na túto otázku odpovedala jednoznačne: „Rodičia.“

Až nedávno sa mi môj, o štyri roky starší brat Martin priznal,  že to všetko vlastne spískal on. Vraj ho už nebavilo kotúľať mi loptičku (pri hádzaní som ju aj tak zvyčajne poriadne nevedela chytiť), a tak ma posadil pred šachovnicu a začal vo mne prebúdzať skrytý šachový talent. Takto to teda začalo…

Je mi zvláštne písať o niečom, čo si poriadne nepamätám. Ale k mojim začiatkom neodmysliteľne patrí jedna spomienka mojich rodičov alebo brata. Moja prvá ozajstná šachová partia si na turnaji vraj zaslúžila obdiv mnohých divákov. Sedela som si na stoličke na nohách, aby som dočiahla na šachovnicu, zatiaľ čo oproti mne sa so širokým úsmevom suverénne usádzal vysoký deviatak, ktorému išli rovnako rehotajúci sa kamaráti pomaly aj zapísať body za víťazstvo. Po chvíľke ho však úsmev prešiel a na konci partie nechcel veriť, že so mnou remizoval. Spýtal sa ma, koľko mám rokov, a ja som vtedy rovnako suverénne a s ešte väčším úsmevom ako bol na začiatku ten jeho odpovedala: „Štyri a pol :).“ Myslím, že v tento deň sa moje meno zapísalo do povedomia mnohých bardejovských šachistov.

V šiestich rokoch som sa prvýkrát ocitla už na majstrovstvách Slovenska, odkiaľ som si odniesla prvú medailu. Keď mi ju doma všetci obdivovali, vyhodnotila som si to svojím detským rozumom, že je asi veľmi pekná, a tak ma to „naštartovalo“ a nosila som ich domov každý rok.

Niekedy bol problém dostať sa na majstrovstvá, keďže som bola ešte malé dieťa a nemohla som ísť sama. Potrebovala som mať so sebou rodinu. A taký výlet cez celú republiku bol čím ďalej tým drahší. Nakoniec sa nám to ale vždy nejako podarilo, a tak som si každý rok odniesla kopec spomienok z rôznych miest, ako Banská Bystrica, Trnava či Bratislava (ako malá by som nikdy nepovedala, že v tomto meste budem raz žiť a študovať).

Keď som sa druhýkrát stala majsterkou Slovenska, mala som 10 rokov. Vtedy už víťazstvo na tomto turnaji znamenalo postup na majstrovstvá sveta. Bohužiaľ, cesta do Gréckych Thessalonik sa nekonala, keďže šachový zväz odmietol sponzorovať mladú šachistku. Strašne ma to mrzelo a trochu som na tento šport aj zanevrela, asi ako každé sklamané dieťa. No ale nie o tom mal byť tento článok.

Šach mi pomohol v mnohých veciach. Naučil ma už od detských čias myslieť logicky, a hlavne myslieť dopredu a predvídať, čo asi „má za lubom“ môj protihráč. Naučil ma tešiť sa z víťazstva, ale pochopiť aj prehru a nevzdávať sa. Neviem, nakoľko poznáte pravidlá šachu, ale v tejto hre je možné ukončiť partiu aj tým, že zložíte svojho kráľa – znamená to „vzdávam sa“. Ja som tento ťah nespravila nikdy. Mohlo to vyzerať akokoľvek zle, mohla som prehrávať o koľkokoľvek bodov či figúrok, ale nikdy som kráľa nezložila. Vždy som dúfala, že možno súper spraví nejakú chybu, možno mu padne čas, alebo predsa len niečo nakoniec vymyslím. Za toto som vďačná šachu. Naučil ma veriť si, nevzdať sa a ísť si za svojím cieľom, za víťazstvom…

 Autor: Zuzana Žemličková

Upravil: BROsport