Kopnúť na Anfielde za 93 minút raz na bránu rivala a napriek tomu strúhať potom na tlačovke pokerface, že Liverpool držal loptu na nohe 65% hracieho času, vystrelil len trikrát a mal by s tým niečo robiť, to už teda musíte byť nejaký že Mourinho.
Vyhodený syn je späť na juhozápade Londýna, ktorý si nezabudnuteľne pamätá nedávne dobré časy, počas ktorých sa Special One bil v miestny klubový odznak na hrude Anfield Road alebo časy, keď nechal celý tím Blues odhodiť z vďaky v Ewood Parku dresy do hľadiska pri ceste Chelsea za prvým titulom po 50-ich rokoch v r.2005.
Ak Jose v niečom ozaj vyniká, tak potom vo futbalovom pragmatizme. Vykopať zo skoro nuly takmer všetko nedokáže hneď tak hocikto, a aj jeho súčasný herný display Devils, ktorý nám nateraz spôsobuje viac vizuálne dekubity ako odľahčenú parádu futbalovej supermoderny, môže v takom 36.kole poslať nepriaznivcom sánky i lyže vskutku pekne dole. Mou je proste žralok, ktorý si málokedy pomýli makrelu so surferským prknom, taktický alchymista, ktorý vie mentálne zlikvidovať súpera tak, že ten neraz zabudne čo vlastne prišiel na štadión hrať. Mourinho je sériový mág dôležitých víťazstiev, klonovaný talent génov, Vodnár s bozkom šťasteny. Čím naberá futbalová veľkosť na dôležitosti, tým mimoriadnejší a výnimočnejší dokáže byť.
Zabudnite na chvíľu na Manuela a Oblaka a počkajte si na stret dvoch najlepších gólmanov na planéte. A potom sa už len oddajte futbalovej vojne, v ktorej chce červený Napoleon dobyť ním /kedysi?/ milovaný modrý Stamfordský most.
Zážitoček, amigos …
