Braňo Belko je v dnešnej dobe už veľkým menom v slovenskom, ale aj svetovom nohejbale. Aj jemu sme dnes položili našu otázkovú šestku.
Ako sa dá začať s nohejbalom?
Je to ako s drogami. Začať je ľahké, stiahne ťa väčšinou partia no spravidla končíš po niekoľkých rokoch sám – možno dvaja. Stačia ti trampky, lopta a špagát. To, že je to tvoj koníček, tvoja droga, to nezistíš hneď. Najprv chodíš, lebo chodia kamoši, lebo mama povedala, lebo chodí aj Kubko a Kubko je z dobrej rodiny. To, že bez toho už potom nevieš žiť, zistíš až časom. Napríklad cez Vianoce, keď je čas pokoja a ty si hladkáš bruško kde si odfukuje kapor a premýšľaš ako zahrať lepšie smeč, aby si z desiatich pokusov aspoň osemkrát trafil ihrisko. Vtedy ti nohejbal koluje v žilách a dám ruku do ohňa, že len tak pre nič za nič neskončíš. Iba žeby ti mama povedala, že Kubko prestal… 🙂
Koľkokrát si prehral skoro „vyhratý“ zápas a čo bol hlavný dôvod ?
Takáto vec sa už teraz často nestáva a do ďalekej minulosti už nepozerám. 🙂 No vyhratý zápas sa prehráva vždy dvakrát. Najprv v hlave – istota vysokého vedenia je dvoma pokazenými loptami fuč a všetko sa rozpadáva pred očami a povestný červíček v hlave už začína hlodať hlboko. Druhý dôvod je priamo na ihrisku. Bledá tvár, úsmev zmizol a vedenie o jeden bod už prakticky nič neznamená. Súper je zrazu super a predvádza nohejbal z inej dimenzie. Pri tejto otázke si spomínam na jeden konkrétny príklad, kedy to bolo ale opačne. Set zo stavu 2:7 (set hraný do 10) sme vyhrali 10:8. Nebola to žiadna tretia trieda ale Česká nohejbalová extraliga mužov. Týchto výhier je ale tak málo vo vrcholovom nohejbale, že je nesmierne jednoduché si všetky pamätať. 🙂
Kde sú hranice nohejbalu?
Na túto otázku by nám možno presne vedeli odpovedať pravidlá, no tie sú predsa na to aby sa porušovali. Z môjho pohľadu je každá „odroda“ nohejbalu nohejbalom. Či je to ázijské sepak-takraw či kórejské jokgu alebo brazílsky foot-volley. Pre mňa je to stále nohejbal. Modifikácie sú len prínosom, môžem to porovnať k akejsi aktualizácii aplikácie, kde pointa ostáva ale mení sa vzhľad alebo sa pridávajú funkcie. Keď v cudzine zbadám ľudí kopať niečo, čo sa podobá lopte cez niečo, čo sa podobá sieti tak to budú pre mňa nohejbalisti.
Ktorá krajina hrá najlepší nohejbal a prečo?
Ak sa na túto otázku pozrieme z historického hľadiska úspechov tak je to samozrejme Slovensko a Česko. Tradičné krajiny ako Maďarsko, Francúzsko či Švajčiarsko stagnujú, ba dokonca z môjho pohľadu ich výkonnosť klesá. Na scéne je ale nový gigant, miláčik publika, gumení muži z Južnej Kórei. Tak precízne a zodpovedné vystupovanie na ihrisku ale aj mimo neho som doposiaľ nevidel. Posúvajú level fair-play počas hry úplne na inú úroveň. Pre mňa sú do budúcich rokov top favoritom na najvyššie priečky. Jeden dvojmetrový chlap, ktorý nad sieť postaví nepriestrelnú stenu v kombinácii s neúnavnými šprintérmi za jeho chrbtom, a už nám pomôže len zobrať nohy na plecia a utekaaaaaaať.
Porazil by si v nohejbale Messiho? 🙂
Presne včera som sa s ním o tom bavil, vraj začal trénovať, tak uvidíme, čo predvedie. Pokiaľ mu to ale neprezradíte, tak si myslím, že by som ho dokázal potrápiť. 🙂
Ak budeš mať svokru, čím ti bude jej syn? 🙂
Neviem, ale spýtam sa švagra. 🙂
Ďakujeme za rozhovor, Braňo…
