“27. september 2010 … Riaditeľ Základnej školy B. Krpelca prijíma Líviu Kuľkovú do školského strediska záujmovej činnosti – futbal dievčatá..”

Po letných prázdninách sa v škole na papieri voliteľných krúžkov objavil futbal – dievčatá. Neváhala som a hneď som sa prihlásila. Na škole bolo viacero dievčat, ktoré mali záujem hrať futbal a práve ony prišli za telocvikárom s týmto nápadom. Krúžok sa otvoril a my sme začali pomaly trénovať. Začínali sme v telocvični na našej škole.

Prvé stretnutie s loptou bolo divné. Nepočúvala ma, skákala, ako chcela a bolo vidieť, že so mnou asi kamoška byť nechce.  V jeden deň prišla za mnou kamarátka s tým, že potrebujú brankárku. Pozrela som na ňu a vravím, že asi nie, nechcem sa hádzať, nechcem len tak stáť v bráne a čakať, čo sa bude diať, kedy vystrelia a mne polámu všetky prsty. Ale asi o pár minút som všetky tie pochybnosti pustila z hlavy a povedala som: „Skúsim.“

Nikdy by som si nepomyslela, že ma to tak chytí. S loptou som sa skamarátila raz-dva, postupne sme si začali budovať vzájomnú dôveru i úctu. S mojím prvým zoznamovaním sa s bránkou mi pomáhali chlapci – brankári. Chodili k nám na tréning a učili ma rôzne cvičenia, ktoré robia oni v kluboch. Začalo sa mi to páčiť. Po zime sme začali trénovať vonku. Bolo to všetko iné. Väčšie ihrisko, väčšia bránka, väčšia lopta… Mala som dojem, že to všetko, čo som sa naučila, sa kdesi stratilo. Prvá streľba a moje rukavice sa ani nedotkli lopty. Začala som teda od začiatku, opäť zvykanie si na bránu a práca s loptou, no našťastie každým tréningom to bolo lepšie.  Po tých ťažkých začiatkoch učenia, sklamania, plaču, ale aj radosti prišli prvé úspechy. Prihlásili sme sa na majstrovstvá okresu, kde sme obsadili pekné miesto, a tak ďalšia cesta viedla na majstrovstvá Slovenska, kde sme sa ocitli v top 7-mičke Slovenska. Bol to krásny úspech v takom krátkom čase.

Byť brankárkou sa mi začalo páčiť a spolu s rodičmi sme sa rozhodli, že skúsime futbal brať vážne. Vtedy to bol len krúžok, ale ja som chcela čosi viac. V jeden deň mi volal ocko, že príde po mňa do školy a pôjdeme za jedným pánom. Vôbec by mi ani nenapadlo, že idem niekam, čo môže zmeniť môj život o 180°. Stretla som sa s trénerom, ktorý mal na starosti brankárov v Bardejove, s pánom Jaroslavom Belejčákom. Jeho prvá otázka znela: „Chceš byť brankárkou?“ Moja odpoveď bola jednoznačná, áno. Rozprával o futbale tak krásne, že ma to chytilo ešte viac. Nemohla som sa dočkať tréningu s ním. Dohodli sme sa, že prídem poobede. Ešte stále som neverila tomu, že tam, kde som v ten osudný deň ležala, budem jedného dňa trénovať. Prišla som na štadión, vošla do hosťovskej šatne, obula si moje prvé kopačky, dala si rukavice a spolu s loptou v ruke som vyšla na ihrisko. Bol to neskutočný pocit. Cítila som, že sa znova začína niečo nové. Ale nebol to pocit taký ako vtedy, bol lepší. Začalo sa čosi nové a uvedomila som si, že ak to chcem dotiahnuť čo najďalej a byť v tom naozaj dobrá, budem musieť k tomu pristupovať čo najzodpovednejšie a brať to vážne. A tak som aj urobila. Zo začiatku sme trénovali sami na umelej tráve a postupne som začala chodiť na tréningy k chlapcom. Na ihrisku som bola asi každý deň a rada som sa učila nové veci. Po niekoľkých týždňoch som už bola na úrovni niektorých chalanov.

Prešlo pár mesiacov a ja som odišla na hosťovanie do prvoligového družstva ŠK ŠTICH HUMENNÉ. Medzitým mi spravili registračku a ako hráčka Partizána moje chodníčky smerovali práve tam. Bolo to znova o niečom inom, nový tím, nová trénerka, nové prostredie. Bola som  síce druhá brankárka, ale môj čas prišiel tiež. V Humennom som pôsobila celú sezónu a z toho som si odchytala kopu zápasov, nabrala nové skúsenosti, spoznala tímy na Slovensku a hlavne stále som sa učila. Pôsobenie tu bolo mojím prvým krokom. Trénovala som stále s chlapcami a na tréning do Humenného som dochádzala s ockom  alebo s mamkou a cestou späť som sa v aute učila. Škola bola tiež u mňa na poprednom mieste./pokračovanie zajtra…/

Autor: Lívia Kuľková

Upravil: BROsport